Vo včerajšej výzve k návratu k ľudskosti, okrem iných floskúl, použila prezidentka Zuzana Čaputová aj manipulačnú klasiku – „aktualizujme si vlastné argumenty o tom, kto sme, kam patríme”.
Neustále útoky prozápadných liberálov na vlastnú cestu, identitu, rozumnú politiku a vyváženú geopolitiku využívajú staré osvedčené manipulatívne techniky, založené na axióme o malosti Slovákov, ktorí musia vždy niekam alebo niekomu patriť.
Súčasní neomarxistickí a anglosaskí fanatici majú v krvi tendenciu postaviť sa do dlhého, „správneho radu“, čakajúc na pochvalu od ich pána za ich správny postoj (vazalstva). Zvykli si, že nemusia mať nijaké fakty, ani náročnejšie argumenty, stačí im len správne ideologické, politické alebo geopolitické zaujatie postoja. Samozrejme toho kúlového, mainstreamového, amerického alebo bruselského. S “odpadom” sa nebavia…
A tú istú stádovitosť očakávajú aj od ostatných. Lenže ostatní používajú aj vlastný rozum, a tak vzniká názorový konflikt, ktorí „pokrokoví progresívci“ riešia útokmi prevažne jednoslovných nálepiek na svojich oponentov. A keďže začínajú prehrávať, požiar prišla hasiť samotná hlava štátu.
Najnovšie beznázoroví riešia opäť našu slovenskú malosť nástojčivým tlakom, aby sme podobne ako kedysi nacistický satelit alebo internacionálny servis sovietskych komunistov deklarovali, kam patríme.
Presnejšie „komu patríme“, pretože v tejto novej „nerozbornej jednote“ nie je opäť miesto pre reakčné či revizionistické živly, čiže na vlastnú cestu. „Patríme na Západ“, o tom sa nediskutuje, a basta, súdruhovia neomarxisti, liberáli, slniečkári…
Po roku, v ktorom zavraždili (2018) novinára Kuciaka a pokuse o slovenskú verziu „slušného bratislavského majdanu“, kedy štátny tajomník na ministerstve obrany Róbert Ondrejcsák zahlásil, že „teraz sa láme, či patríme na Východ alebo na Západ” a že “stredná cesta neexistuje“, vytiahli proamerickí liberáli opäť starú kartu západného vazalstva.
Ešte aj vnútro-ukrajinský konflikt, ktorý sa podarilo zinternacionalizovať z oboch strán, poslúžil na opätovné strašenie a kladenie tej istej otázky, vlastne už direktívy: patríme na Západ, čiže patríme, sme majetkom Západu, anglosaskej civilizácie. Pretože od roku 1990,
po skončení studenej vojny, nastúpila jej rasová studená verzia boja Anglosasov proti Slovanom. Tie slabšie povahy a národy za misu šošovice sa Západu podarilo kúpiť politickou korupciou vstupu do EÚ a paktu NATO. Ostali len dva silné štáty a hrdé národy – Ukrajinci a Rusi.
A tak všetko smerovalo k diabolskému plánu najskôr tieto dva najväčšie a vojensky najsilnejšie slovanské štáty rozdeliť. Ba dokonca poštvať ich proti sebe. Geniálne!
Starý Bismarckov plán sa podaril až vďaka zinscenovanému Majdanu s najatými ostreľovačmi, rozoštvaním východnej a západnej časti Ukrajiny. Aj Ukrajincom, politickým kolaborantom a naivným ľuďom nahovorili, že vstup do únie je niečo ako mýtické Eldorádo, kde bude manna padať zadarmo z neba.
Chcelo to len zradiť seba, svoje, Slovanstvo a vybičovať nenávisť voči Rusom. To zvládnu aj idioti.
Preto dnes, keď sa už podarilo vyvolať takmer nezvratný konflikt pod masívnym vyzbrojovaním Ukrajiny americkými a západnými zbraňami sa nielen Ukrajinci, ale aj my, Slováci, ktorí väčšinovo stojíme na ruskej a nie na americkej strane, máme zaradiť smerom na Západ. Ide sa do vytúženej vojny, každý vojačik dobrý.
V preklade to znamená, byť na strane amerických záujmov, velebiť NATO a nenávidieť Rusko a Putina. Jednoduchá manipulačná rovnica len s jediným výsledkom. Inak ste ruský agent, dezolát, etxrémista, prípadne pomýlený, ktorému ani naša chápavo-citlivá prezidentka nerozumie.
Nie, takto nepatríme na Západ, nepatríme ani Západu, aj keby všetky naše kostoly boli v gotickom štýle a všetci ľudia by používali operačný systém Microsoft.
Svedomie, ani vedomie sa nedajú kúpiť, ani znásilniť primitívnou propagandou. A už vôbec nie tou militantnou, anglosaskou, za americké záujmy. Sme aj Slovania a to nik a nič nezmení. To Američania sú na nesprávnej strane, a ich vojaci na nesprávnom kontinente, nie my. My patríme sem, do stredu Európy, do kresťanskej a slovanskej civilizácie, lebo to tak prirodzene cítime. Nik nám k tomu nemusí dávať politické školenia.
Krv nie je voda. Sme jednoducho svoji ako to už kedysi povedal Andrej Sládkovič. Ideologickí fanatici prichádzajú a odchádzajú, aj ich -izmy a -ológie, dogmy, poučky, tézy, manipulácie, floskuly… ale národ a Slovania ostávajú. Ak niekomu patríme, tak len Bohu. Mimochodom všimli ste si ako sa Boh sa vytratil z verejnej debaty?
Rafael E. Rafaj
